O tom, ako sa z ortodoxného veriaceho stal za jeden rok skeptik

Autor: Dávid Jančík | 6.2.2014 o 21:03 | (upravené 7.2.2014 o 19:25) Karma článku: 8,37 | Prečítané:  1969x

Ak by mi pred rokom niekto povedal, že budem sedieť za stolom, vtláčať písmenká do klávesnice, rozoberať kedysi dávne garancie, z ktorých ostal asi len prach, mať z myšlienok kašu, pred tým tvoriacu živší svet - tak by som ho nielenže vysmial, ešte by som mu poriadne vynadal, že jeho tvrdenia nemajú podklad v ničom inom len v provokácií alebo akejsi majoritnej tvrdohlavosti, zatrpknutosti a intolerancie odlišných ľudí, ktorí nemusia zapadať do takých istých parametrov ako on. Nuž veru, som tu - a pravdu povediac, nerobí ma šťastným pomyslenie, že posledný rok doslova letel v znamení zmien, nestability a zmätku, kedy som od platformy menil svoje stanoviská, vytrhával istoty s koreňmi a vsádzal namiesto nich iné hodnoty a priority. A že budem bilancovať dva protipóly, na ktorých som sa ocitol, alebo ma tam nebodaj nevedomky umiestnili vo spánku? Vtedy bol môj svet natoľko rozprávkový a komplexný, že som neprikladal váhu rozmýšľať o veciach naokolo - presne o tých, ktoré sa ma každý deň dotýkali a nalepovali na pokožku ako muchy na med.

Ide o to, o ten prvotný pocit neistoty, keď si z tých vecí človek spraví mozaiku a zistí, že treba hľadieť do medzier, do detailov, ktoré tie veci spájajú a potom jedného dňa, nenazdajky upustia vlákna a vytvoria chaos pocitov a hodnôt.

Kde má človek istotu, či je niečo naokolo reálne? Ako zadefinovať realitu, poňať ju pravdivo, ak to človek nedokáže vďaka deficitu vedomostí? Ako mám vedieť, že sa uberám dobrým smerom, mám použiť rozum? Nuž, nie je aj ten v mnohých situáciach vrtkavý, nemusí byť prvkom reality/surreality? O čo sa dá skutočne oprieť, ak je kapacita nehorázne obmedzená a zrak stráca schopnosť vidieť do všetkých dôsledkov?

Vždy som veril v transcendentálne, uznával kresťanské hodnoty, zastával ich a zdieľal s ostatnými - ale teraz, ostávam niekde medzi. Nedá sa tak ľahko zbaviť niečoho, čo ste celý život považovali za istotu, čo ste uctievali a mali to za najväčšiu prioritu. No na druhej strane, neviem kto alebo čo sa o to zaslúžilo, či to bol práve ten negatívne sfarbený pocit vznášajúci sa celým rokom 2013, alebo je to pokúšanie tzv. diabla, alebo som podľa niektorých dostal rozum a začal premýšľať. Jedno však viem iste, ten rozpor sa nedá vydržať, tá nevedomosť a neistota mi zožeria vnútro do základu, tie hodnoty kdesi naspodku, ktoré som kŕmil od raného detstva odrazu praskajú, miznú a ja mátam v príčinách, čo to spôsobilo a či má zmysel udržať chátrajúcu, dehonestovanú myšlienku pri živote, alebo ju mám jednoducho nechať padnúť, pretože predstavuje klam.

Niekto, hlavne ateistický čitateľ, to všetko môže považovať za nezmysel. Lenže ako mám vedieť, že on pravdu má, zatiaľ čo ja nie? Ako si mám vysvetliť tie plné kostoly ľudí a predstavu, že veria v ilúzie? Dá sa to vôbec objektívne porovnať, nájsť v tom logické spojky, skutočnú pravdu ktorá vyplýva z nezanedbateľného a apodiktického faktu? Ako mám vedieť, že všetko nad čím rozmýšľam nie je vlastne definíciou, ktorá opisuje cirkev ale krokom ku racionalite a správnemu uvažovaniu? Dva kontrasty, na jednej strane kedysi nezmeniteľná konštanta, na druhej strane podľa mnohých prelud alebo akási potreba ľudí veriť v dogmy.

Všetky tie veci sa prelíňajú, chcem v tom mať jasno, no viem, že mi pravdu nezaručí nikto. Môžem si vybrať. Ale je človek naozaj tak odvážny, aby za rok zhodil predchádzajúce hodnoty, ktorých nedostatok opisujú ako niečo jasne zlé, po smrti so značnými dôsledkami? Kde nájsť rovnováhu a istotu, že život ktorý žijem je reálny?

A keď som bol na duchovnej obnove, keď počúvam hodiny náboženstva, rozpravy učiteľov, ktorých miestami považujem za nehorázne obmedzených s vygumovanými mozgami, pretože až priveľmi vnucujú ideológie, v istých momentoch za scestné, odporujúce si, nezmyselné a v podstate iracionálne. Keď rázne dodržiavajú to, čo povie cirkev, kňaz alebo iná autorita - aj keď to rezolútne nedáva zmysel. Pri počúvaní horlivých dišpút o tom, že Harry Potter je satanské dielo, pretože má enormný fanklub a veľkú čitateľnosť. Názory na homosexualitu a iné témy, o ktoré by kresťan podľa učenia ani nemal zakopnúť, pretože nemá právo súdiť čo je a čo nie je dobré (alebo by aspoň nemal, podľa môjho názoru, bojkotovať a protestovať proti istej skupine ľudí). A fanaticky predkladaných dogmatických myšlienkach, ktoré v človeku vyvolávajú značnú nekompatibilitu a nerozumnosť.

Ako sa mám zorientovať, ako načnúť a rozhodnúť sa, ako prestať pochybovať a určiť si jednostrannú pravdu? Prečo tak mnoho ľudí uznáva jasný nezmysel? Má človek aj inú možnosť, ako byť otrokom neistoty? Myslím si, že odpoveď už buď dávno poznáme, alebo sa nám skutočná pravda nikdy nedostane do povedomia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?